Žil raz jeden švárny princ a jedna krásna princezná. Princ prebodol draka, princezná sa doňho zaľúbila a bola svadba. A mali malého princa a princeznú. Potom všetci žili šťastne, až kým nepomreli a rozprávky bol koniec.
Presne takúto rozprávku som si predstavovala jedného augustového dňa, v krásnych bielych šatách na zámku v Topolčiankach. Bolo to úplne ako v tej rozprávke. Takmer presne do roka a do dňa sa nám narodila krásna princezná. A tu sa všetky rozprávky končia, takže nebolo jasné, ako to má byť ďalej. Teraz už rozumiem, prečo rozprávky ďalej nepokračujú - ono princezná po mnohých nevyspatých nociach už taká krásna nie je a prežiť to všetko v zdraví môže byť náročnejšie ako zabiť draka.
Naša rozprávka po 10 rokoch skončila rozvodom. V podstate s dobrým koncom – ako partneri sme síce zlyhali, ale ako rodičia sme to ustáli a robíme všetko pre to, aby naša dcéra mala mamu i otca.
Na Slovensku končí rozvodom asi 12 000 manželstiev ročne. A viac ako 60% z nich má deti - to znamená okolo 7000 rodín s neplnoletými deťmi sa ročne rozpadne. Mnoho rodičov si nájde nového princa alebo princeznú a začne sa voľné pokračovanie – Zošívaná rodina.
Avšak to už je úplne iný príbeh - pestrejší. Okrem nového princa a princeznej je tu množstvo hlavých postáv z prvých rozprávok - deti, pôvodní partneri, starí rodičia, kamaráti. Až je zrazu celkom plno a nastáva úplne iná dynamika.
Napriek tomu, že v zošívaných rodinách žije stále viac a viac detí, dostupnosť informácií a rád je veľmi obmedzená. Pritom množstvo rodín prechádza rovnakými situáciami a často robí rovnaké chyby. Často som premýšľala, čo sú tie podstatné faktory, vďaka ktorým bude pokračovanie dobré a nie ako Horúce strely 5.
Rozprávala som sa s mnohými dvojicami, ktoré žijú v zošívanej rodine a hlavne na začiatku mnohí prechádzajú podobnými skúsenosťami. Začala som teda túto problematiku skúmať hlbšie. Našla som veľa zdrojov v zahraničí, kde je tradícia zošívaných rodín oveľa dlhšia ako u nás. Absolvovala som veľa webinárov a koučingov, aby som sa zorientovala a pochopila, čo funguje a ako nastaviť dynamiku novej rodiny. So súčasnými znalosťami by som robila mnoho vecí inak. S heslom „Lepšie neskôr ako nikdy“ som sa rozhodla začať písať tento blog a zdieľať informácie pre ostatných, ktorí žijú alebo zvažujú žiť v zmiešanej rodine.
Ale pekne po poriadku, ako rozprávka pokračovala u nás. Môj exmanžel si našiel novú, bezdetnú partnerku asi rok po rozchode, keď mala dcéra 5 rokov. Na zoznámenie s dcérou šli pomaly, premyslene a snažili sa vytvoriť spoločné pozitívne zážitky. Našťastie to dopadlo veľmi dobre a medzi exmanželovou novou partnerkou a dcérou sa vybudoval úžasný vzťah. V podstate bola taký tretí rodič, čo sa hodilo hlavne v puberte, keď my (biologickí rodičia) sme boli zaradení medzi dinosaury. Určite mali aj oni svoje výzvy, ale nikdy sa to neprejavilo na mojej dcére.
Dôležité je povedať, že všetci traja dospelí sme boli vysporiadaní so situáciou (aj keď posielať vlastné milované dieťatko k „cudzej“ žene je teda záhul) a dcéra si nikdy medzi nami nemusela vyberať. Po čase sa im narodilo bábätko, moja dcéra teda stratila status jedináčika. Malú sestričku rýchlo prijala, dokonca sme ju boli spolu navštíviť v pôrodnici. Majú klasický súrodenecký vzťah – občas si lezú na nervy, ale majú sa veľmi rady.
Medzitým som si aj ja našla partera, bola to láska ako hrom. On mal už dve deti z predchádzajúceho manželstva, dievčatko a chlapčeka. Keďže sme sa chceli vídať, museli sme deti relatívne skoro zoznámiť. Pamätám si prvý deň, keď sme ich zoznámili. Bolo to úplne v pohode, šli sme na prechádzku všetci piati. Deti sa medzi sebou bavili a zdalo sa nám, že svet je gombička a vytvorenie novej rodiny bude jednoduché. Obaja sme šli do vzťahu entuziasticky a skutočne sa veľmi snažili, aby sa všetci cítili dobre. Na začiatku vzťahy fungovali relatívne dobre, deti som mala veľmi rada. Boli ešte malé, hlavne nevlastná dcérka bola veľmi zlatá. Moja dcéra mala tiež dobrý vzťah s partnerom. Brala ho ako parťáka.
Po prvom roku na nás dopadla realita všedných dní. Nastali situácie, ktoré sme si ani nevedeli predstaviť a už vôbec nie ich riešiť. Obaja sme si mysleli, že proste vybudujeme novú „pôvodnú“ rodinu, ktorá bude mať rovnaké pravidlá ako prvé manželstvo. Toto bol prvý omyl.
Tiež sme sa zabudli rozprávať o našich očakávaniach a prežívaní. Napríklad, aké mám očakávania od mojej role nevlastnej mamy a ako to má partner? Ako usporiadame financie a zvládneme bývanie, ako nastaviť vzťahy z predchádzajúcimi partnermi a rodičmi. Ako zvládnuť vzťahy so svojimi biologickými deťmi? A zorganizovať víkendy a prázdniny medzi troma rodinami. Ako chceme, aby vyzerala naša rodina? Aké sú v nej pravidlá? A hlavne, ako sa chceme postaviť k výchove detí.
Zrazu sme to už neboli my partneri, ale pomaly sme sa rozdelili na dva klany – my a vy. Teda dcéra a ja a partner a jeho dve deti. Každý z nás čakal od toho druhého niečo iné. Do toho vstupovali výčitky svedomia voči deťom (ktoré má asi 99% rodičov po rozvode) a potreba im vytvoriť pozitívne prostredie za každých okolností.
A úplný zabijak vzťahov v rodine je potreba byť „dokonalý“ nevlastný rodič. Snaha o dokonalosť sa vylučuje s možnosťou byť sám sebou. A nikto nechce byť vo vzťahu, kde sa musí pretvarovať a mať masku niekoho, kým nie je. Je to veľmi únavné. Keby som si to uvedomila skôr, radšej by som pár krát zvýšila hlas alebo objednala pizzu. Namiesto toho som zatla zuby, tvárila sa, že je všetko fajn a pomaly nenávidela víkendy, keď sme mali všetky deti.
Žiť v zošívanej rodine je pestrý – ale nakoniec je to stále rodina. Veľa únavy aj srandy, chaosu i kreativity, rôznych pohľadov, organizačného talentu, sebapoznania, nadhľadu a uvedomenia si životných priorít. Ako hovorí známy český párový terapeut Honza Vojtko – vzťahy sú fuška, aj v „štandardných“ rodinách.
Každý robí chyby – dospelí i deti. Ale všetci sa z nich veľa naučia. Poďme sa spolu pozrieť, ako ich dobre zvládnuť a my i naše deti sme sa v nich cítili dobre. Lebo nakoniec o to v rozprávkach ide. Žili šťastne, až kým nepomreli.